Keby sme do divadelného tábora chodili každý rok tým istým autobusom, už by asi poznal cestu, veď až na malé výnimky sa konal vždy v Nízkych Tartrách alebo veľmi blízko nich. Po prejazde Banskou Bystricou máme prekrásnu prírodu na dosah, lesy pozdĺž cesty sa vystatujú zeleňou všetkých odtieňov a my hľadíme dopredu, aby sme čím skôr zbadali štíty Tatier.

Ako vždy obdivujeme hradný komplex v Slovenskej Ľupči, teda, aspoň z diaľky. Pohľad na kopy železa a šrotu v Podbrezovej síce nie je najkrajší, ale uvedomujeme si, že obec je vďaka tunajším železiarňam významným priemyselným centrom na Pohroní. Keď prejdeme malebnou dedinkou Bystrá a zabočíme doľava smerom na Chopok, vieme, že o chvíľu sme na mieste – na Táľoch, presnejšie, v Penzióne Tále, kde sme tentokrát pobudli od 23. – 30. júna.

Z autobusu vystúpi 30 detí zo škôl v Slovenskom Komlóši, Békešskej Čabe, Sarvaši, Čemeri a dvaja „jednotlivci“ z Budapešti a dospelí, obsadia izby, neskôr sa najedia a začnú sa oboznamovať – s prostredím, jeden s druhým, nuž a po večeri aj s tým, prečo vlastne do tábora prišli – a čo je to vlastne za tábor, pretože, ako to neskôr vysvitne, toto nie je všetkým celkom jasné. Zoznámia sa s odbornými lektormi – režisérkou a spisovateľkou Margitkou Garajszkou, ktorá nás v tábore sprevádza už po piaty raz, s divadelníkom z Púchova Petrom Hudákom, ktorý pre nás už roky píše krásne divadelné texty, s pánom profesorom, hudobným skladateľom Belom Felixom, ktorý pre nás už vyše 30 rokov skladá pesničky (spočítali sme, že ich je viac než 300!) a s pani učiteľkou a hudobníčkou Kamilou Valkovskou, ktorá patrí medzi našich novších kamarátov. Vo výhode sú žiaci, ktorí už v tábore boli. Je to na nich hneď vidno – sú smelší, otvorenejší, vedia, čo ich čaká: každodenné niekoľkohodinové skúšky, memorizovanie textov, učenie sa pesničiek, ale aj zábava, hry, šuškanie v izbách v nočných hodinách, a predovšetkým spoločná práca, ktorá vedie k spoločnému výsledku. Nasleduje rozhodovanie, deti sa musia rozdeliť do dvoch skupín. Napodiv to ide celkom ľahko, žiadne veľké rozmýšľanie – a práca sa môže začať!

Margitka sa pridŕžala svojho plánu spracovať ako obyčajne tému, ktorá dáko súvisí s regiónom, v ktorom sa nachádzame. Spomeňme si na vlaňajšie predstavenie, ktoré rozprávalo o vzniku Tatier. Tentokrát – v predstavení Oculus Marinus – Morské oko – sa zamýšľa nad tým, ako vznikli tatranské plesá. Bolo to naozaj vďaka láske, ktorá „vodu prenáša“? Sú naozaj prepojené so Severným morom, alebo vznikli roztopením ľadovcov? Nuž, možno by sa nám viac páčila rozprávková verzia, ale ak to tak aj nebolo, môžeme tomu vďaka čarovnej rozprávke Margitky a jej detí veriť.

Peter mal v skupine trošku staršie deti. Pre tábor si vybral rozprávku českého herca a spisovateľa Jana Wericha Lakomá Barka a predstavenie nazval Z ničoho nič. U Petra sme zvyknutí na humor, ktorý nechýbal ani teraz. Nuž, a o čom sa hralo? Predovšetkým o chamtivosti (veď Barka aj spieva: Nemám, nedám, nepožičiam, nikdy nič a nikomu), ktorej výsledkom môžu byť omyly, zlé rozhodnutia, ba možno aj niečo horšie. Predstavenie oživili pesničky, ktoré si deti naozaj užívali – podobne ako v predstavení Morské oko. Dospelí, predovšetkým odborníci na hudbu sa zhodli, že deti spievajú veľmi pekne!