To nemáme. Zákulisie. Pretože ani kulisy nemáme. (Tomu by sa niektorí divadelní režiséri tešili.) Iba prázdny priestor, deti a lektorov. A zvedavosť. Takto sa začína divadelný tábor. Vždy. A takto sa začína pravidelne aj divadlo. Zvedavosťou.
Divadelný tábor Slovenského divadla Vertigo pre deti slovenských národnostných základných škôl v Maďarsku sa organizuje viac ako tridsať rokov. Rok čo rok máme (my, organizátori), pred táborom takú istú trému: ako sa to všetko začne a ako skončí, aké témy navrhnú lektori, aké budú deti, či sa ich schopnosti stretnú s predstavami režisérov a skladateľov hudby a podobne… Takéto rozrušenie je len chvíľkové a sladko-prijemné. Ako vôňa kvetov, keď veje vánok. Pocítime ju, keď už ani nevieme, odkiaľ prichádza.
Takéto napätie je z jednej strany pochopiteľné: chceme, aby všetko dopadlo čo najlepšie; na druhej strane je zbytočné, lebo vždy všetko dopadne vzhľadom na okolnosti a danosti dobre. Nuž a zase: je pochopiteľné aj preto, lebo práca v tábore sa, pokiaľ ide o lektorov, zakladá na improvizácii a situácia je iná ako keď pracujeme s deťmi v divadelnom krúžku. Tam si hru a tému vyberieme podľa toho, aké deti sa do krúžku prihlásili. Aj v divadle hľadáme texty podľa toho, akí herci sú v súbore. Naši lektori sa chystajú a pripravujú tak, že nevedia, s kým budú pracovať a musia sa prispôsobiť.
V divadelnom tábore, ktorý sa konal na Táľoch od 23. do 30. júna 2023 nastala situácia, že sa doň prihlásili iba dvaja chlapci – a 27 dievčat – z Békešskej Čaby, Budapešti, Čemeru, Sarvaša a Slovenského Komlóša. Toto sa ešte nestalo, aby bolo medzi účastníkmi natoľko málo chlapcov. Mali sme však šťastie, – alebo lektori boli otvorení? Samozrejme, to posledné. V obidvoch skupinách sa príbeh hry dal napokon prepísať takým spôsobom, aby tam zostala iba jedna rola pre chlapca. Do jednej skupiny sme potrebovali mladého pytača a do druhej desaťročného zaľúbeného chlapca. A mali sme ich. Dokonca v skupine Margit Garajszki sa k deťom pridal Margitkin šesťročný syn Peter, ktorý záťaž celodenných skúšok zdolal bravúrne! Zázrak sa teda mohol začať..
Margitka prepracovala báj o vzniku Tatier pod názvom Tritri (dávne pomenovanie Tatier). Zase obavy organizátorov: Och! Ach! Jaj! Ako to prijmú deti! Taká ťažká tematika, zložité piesne, ťažké texty- híha, čo z toho bude?! -. No, nemuseli sme mať nijaké obavy. Veď tento tábor je práve preto fantastický, lebo napriek tomu, že viac ako dve tretiny účastníkov ešte nikdy neboli v tábore tohto typu, lektori (a učitelia a učiteľky) verili, že spolu všetko zvládnu. Deti cítili dôveru od začiatku. Asi v tom spočíva ten zázrak. Ak to bolo potrebné, turisti – deti v Tatrách – sa jednoducho premenili na obrov, potom na skaly alebo na bosorku Kikimoru.
Viac o hre neprezradíme, lebo dúfame, že si ju budete môcť pozrieť na javisku v Sarvaši na prehliadke Deti deťom 2024.
Neporozprávame ani obsah hry, ktorú napísal lektor Peter Hudák na motívy novely nemeckého spisovateľa Patricka Suskinda Pán Sommer pod názvom V pondelok pôjdem s tebou. To však môžeme prezradiť, že v tejto skupine bolo úlohou deti predovšetkým zvukom a pohybom zobraziť emócie a duševné rozpoloženie beznádejne zaľúbeného desaťročného chlapca v prostredí, ktoré sa mu posmieva. Predstavenie sa rozvíjalo smerom lyrizovaného impresionizmu. Akoby deti maľovali city hudbou a gestami. Ako z hore uvedeného vyplýva, každý z lektorov pracoval celkom iným štýlom dramatickej výchovy, ale rovnako presvedčivým.
Napriek tomu, že dve skupiny skúšali paralelne a deti nevideli celodennú prácu svojich kamarátov, koncom tábora sa oboznámili s obidvomi štýlmi. Po premiérach predstavení sme na chodbách počuli vážne hodnotenia, komu a prečo sa páčilo aj to druhé predstavenie, v ktorom nehral…
Schopnosť detí reflektovať na zmeny v rámci skúšok bola neočakávaným plusom. Dynamika týždenného tábora a vzťahy medzi deťmi sú vždy iné. Teraz boli výnimočne impulzívne.
Našu „reportáž“ z divadelného tábora sme začali konštatovaním, že sme vlastne nemali naozajstné javiská, a tým pádom ani naozajstné zákulisie. Nesmieme však zabudnúť na to, že zákulisím bola prekrásna príroda okolo nás, hrajúca všetkými farbami zelenej, zákulisím bol náučný chodník, ktorým sme sa dostali od našej „bázy“ – Penziónu Tále – k Hotelu Bystrá, kde nás čakalo hodinové šantenie v bazéne, zákulisím bola Čiernohorská železnička, ktorá nás vyviedla do Čierneho Balogu a odtiaľ do skanzenu vo Vydrovskej doline… a zákulisím boli izbičky našich detí, kde si medzi skúškami predstavení a po nich oddýchli.
Áno, zákulisie v pravom zmysle slova sme v tábore nemali. Dúfame však, že napriek tomu teraz už máte predstavu o symbolickom zákulisí našej práce.
Tradičný divadelný tábor by sme neboli mohli zorganizovať bez finančnej pomoci Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí a Úradu vlády Maďarska – Správneho fondu Gábora Bethlena. Za podporu týmto ďakujeme.
