Slovenské Divadlo Vertigo

2022 – Divadelná dielňa v znamení poézie

Všetci, ktorí sme mali to šťastie, že sme intenzívne prežili prvú lásku, dobre tento pocit poznáme. Motýle v bruchu, červeň na lícach, nedočkavosť, nespavosť, snívanie, nikdy na ňu nezabudneme a – áno, dotyk v dlani po nej trvá. Spieva o nej aj slovenský spevák a skladateľ Miroslav Žbirka, ktorému tieto pekné myšlienky vložil do úst básnik a textár Ján Štrasser.

Manželský pár Katka a Michal Jánošoví, dlhoroční odborní vedúci divadelnej dielne – workshopu – Slovenského divadla Vertigo sa v tomto roku rozhodli venovať sa v rámci dielne tejto téme a do jednoduchého, ale viac-menej typického príbehu prvej lásky a vzťahom v rodine (matka – dcéra, vzťah dvoch sestier) zakomponovať slovenskú poéziu: Andreja Sládkoviča, Miroslava Válka, Kristy Bendovej, Máši Haľamovej, už spomínaného Jána Štrassera, ale aj majstra Williama Shakespeara…

Nuž, na začiatku to vyzeralo ako veľmi odvážny čin. Treba začať tým, že divadelná dielňa sa v tomto roku koncom júla preniesla z tradičného Agapé v Svätom Jure na druhú stranu od Bratislavy, do malej dedinky Plavecký Štvrtok. Pricestovalo sem šesť dievčat – z pôvodne ôsmich prihlásených, žiaľ, dve ochoreli – a síce Edina Csajbóková a Hanna Kolyszová z békéščabianskeho slovenského gymnázia (už sa na dielni, resp. tábore zúčastnili), Liliána Berkiová a Luca Kovácsová z budapeštianskeho gymnázia (nováčikovia), pridali sa k nim – po dlhšej prestávke – už dvadsiatničky Dóra Sebőková a Viktória Gyulafalviová z Dabaša-Šáre, ktoré boli ako žiačky účastníčkami divadelného tábora, potom aj dielne. Je vždy dobré, keď účastníci workshopu majú za sebou aké-také divadelné skúsenosti, tak ich už máločo prekvapí. Prvá čítačka v miestnom kultúrnom dome ich síce prekvapila, ale neodstrašila a neodradila. Po prvých nesmelých krokoch a zoznamovaniu sa s textom – ale aj so sebou navzájom – to išlo stále lepšie, statické čítanie sa pomaly prenieslo do priestoru, situácií a vzťahov. Skúšky viedol Miško, občas sem nakukla Katka, poradila, pochválila, posmelila.

Divadelná dielňa – to sú skúšky doobeda, poobede, večerné opakovanie textov, ale tento rok to bolo aj príjemné ochladenie vo vode neďalekého jazera (veľmi potrebné, nakoľko išlo o jeden z najteplejších týždňov v roku…), posedenie na gangu v Penzióne u bociana, kde sme boli ubytovaní a ktorý v nás vďaka bohatému viniču na streche nad uzatvoreným dvorom vyvolával pocit, že sme niekde u mora – povedzme v Bulharsku. Úmorné teplo podporovalo túto ilúziu. Nechýbal výlet do Bratislavy, prechádzka po Starom meste a návšteva predstavenia v rámci Letných shakespearovských slávností na nádvorí Bratislavského hradu. Pozreli sme si komédiu Dvaja páni z Verony a odchádzali sme spokojní – vlastne, spokojné. Možno sa každý s týmto moderným spracovaním Shakespeara s pesničkami nestotožnil, ale na teplý, oddychový večer sme si nevedeli nič lepšie predstaviť. A nevadilo ani to, že predstavenie sa skončilo pred polnocou…

Predstavenie Jedna láska je vždy prvá (alebo: prvá láska je len jedna) sa po temer týždeň trvajúcich skúškach dočkalo svojej premiéry v kultúrnom dome. Nenechali si ju ujsť obyvatelia obce, rodinní príslušníci, ale ani naši domáci z „nášho“ penziónu. Bola tréma, bola eufória, bola radosť, boli slzy – v očiach divákov, teda, skôr diváčok, ktoré si spomenuli na svoje prvé lásky, ale aj v očiach nás, dospelých, ktorí sme to s dievčatami prežívali a napokon – slzička sa zaligotala aj v ich očiach. Divadlo je mocný čarodejník – a ak sa spojí s citmi, ktoré predstavením vládli, s poéziou, ktorá je sama osebe silná, vznikne niečo – dúfajme – nezabudnuteľné – ako prvá láska, ktorá toho, koho zasiahne, môže potešiť, zarmútiť, ale aj posilniť.

„Vieš, jedna láska je vždy prvá.

Vieš, smietka v očiach po nej trvá.“