Holena sa len fintila a po izbe si voľkala. Ale Maruška všetku robotu rada robila, trpezlivo ako baránok počúvala, keď ju sestra i matka kliali a hrešili.

Ale nič to neplatilo, ony boli zo dňa na deň horšie, a to iba preto, že Maruška bola zo dňa na deň krajšia a krajšia a Holena škaredšia. A tu si matka pomyslela:

„Načo by mi to bolo, aby som si ja nechávala peknú pastorkyňu v dome? Keď prídu chlapci na vohľady, zapáči sa im Maruša a nebudú mi chcieť Holenu.”

Od tej chvíle hľadeli macocha i dcéra, ako by sa neborkej Marušky striasli; hladom ju morili, bili ju, ale ona trpela a pri tom všetkom bola zo dňa na deň krajšia. Také utrpenia si pre ňu vymysleli, že by statočnému človeku ani na rozum neprišli. Ktorýsi deň, bolo to po Novom roku, zachcelo sa Holene fialky voňať.

• Choď, Maruša, donesieš mi z hory kytku fialiek, chcem ich mať za pásom, aby som ich mohla ovoniavať, – rozkázala sestre.
• Jaj, bože, sestra milená, a čože ti to prišlo na um! Či to kto slýchal, aby pod snehom fialky rástli? – vravela neborká dievka.
• Ty švandra, ty griňa, čože ty máš vravieť, keď ti ja rozkážem. Chytro choď, a keď nedonesieš z hory fialiek, zabijem ťa. – zahrozila jej Holena. A macocha Marušu schytila, vystrčila zo dverí a dvere za ňou mocne privrela. Dievča šlo, horko plačúc, do hory. Snehu ležalo vysoko a nikde ani stopy.

Dievča blúdilo, blúdilo dlho; hlad ho moril, zima ho triasla. Tu zazrie obďaleč svetlo. Ide za žiarom a príde až navrch hory. Navrch hory veľká vatra horí, okolo vatry dvanásť veľkých kameňov leží a na tých kameňoch dvanásti chlapi sedia. Traja sú bielofúzi, traja sú mladší, traja ešte mladší a traja najmladší sú najkrajší. Nezhovárali sa, len ticho sedeli a do ohňa hľadeli. Títo dvanásti chlapi boli dvanásti mesiačikovia. Veľký Sečeň (Január) sedel hore, vlasy a fúzy mal biele ako sneh a v ruke držal kyjak.

Maruška sa zľakla, chvíľu zadivená stála, ale potom sa osmelila, pristúpila bližšie a poprosila:

• Dobrí ľudia boží, dajte sa mi zohriať pri vatre, zima ma trasie.

Veľký Sečeň pokýval hlavou a opýtal sa dievčaťa:

• Načože si prišla, dievka moja a čože tu hľadáš?
• Idem na fialky, – odpovedala Maruška.
• Nie je čas chodiť na fialky, veď je sneh! – riekol Veľký Sečeň.
• Ej, veď ja viem, ja viem, ale mi sestra Holena a macocha prikázali fialiek z hory doniesť. Keď ich  nedonesiem, zabijú ma. Pekne vás prosím, strýkovia, povedzte že mi, kde ich nájdem?

Tu sa zdvihol Veľký Sečeň, popošiel k najmladšiemu mesiačikovi, dal mu kyjak do ruky a povedal:

• Bratku Brezeň (Marec), sadni si nahor!

Mesiac Brezeň sadol hore na kameň a zatočil kyjakom nad vatrou. V tej chvíli vatra zbĺkla vyššie, sneh sa začal topiť, stromy začali pučať, pod bučkami sa trávička zazelenala. V trávičke zabroneli sa púčky stokrások a bola jar. Pod kríkmi, schované pod lístkami rozkvitli fialky a kým sa Maruška spamätala, bolo ich akoby sa belasý obrúsok prestrel.

• Chytro zbieraj, Maruška, chytro! – kázal jej Brezeň.

Maruška naradovaná trhala, kým nemala veľkú kyticu fialiek. Potom sa mesiačikom pekne poďakovala a veselo sa domov ponáhľala.

   Divila sa Holena, divila sa macocha, keď videli Marušku, že prináša fialky; šli jej dvere otvoriť a vôňa fialiek po celej chyži zavanula.

• Kdeže si ich natrhala? – opýtala sa spurne Holena.
• Nuž vysoko, tam v hore rastú pod kríčkami; dosť ich tam je veru,- vravela Maruška. Holena vzala fialky, dala si ich za pás, privoňala si k nim sama, dala materi privoňať, ale sestre nepovedala:
• Privoňaj!

Na druhý deň voľkala si Holena pri peci a zachcelo sa jej jahôd. I zavolala hneď sestru a povedala jej:

• Choď, Maruša a dones mi z hory jahôd!
• Jaj, bože, sestra milená, a kdeže nájdem jahody? A kto to slýchal, aby jahody pod snehom rástli? – vravela Maruška.
• Ech ty švandra, ty griňa, čo ty budeš vravieť, keď ti ja niečo rozkážem? Chytro choď, a keď mi nedonesieš jahôd, zabijem ťa! – zahrozila zlá Helena.

Macocha chytila Marušku, vystrčila ju zo dverí a dvere za ňou mocne privrela. Dievča šlo, horko plačúc, do lesa. Snehu ležalo vysoko, nikde ani stopy nebolo. Blúdilo dievča, blúdilo dlho: hlad ho moril, zima ho triasla. Tu vidí obďaleč zase svetlo, čo predo dňom. Naradovaná sa k nemu pustila. Prišla zase k tej veľkej vatre, okolo nej sedelo dvanásť mesiačikov. Veľký Sečeň sedel hore.

• Dobrí ľudia boží, dajte sa mi zohriať pri vatre, zima ma trasie, – prosila Maruška.

Veľký Sečeň pokýval hlavou a opýtal sa jej:

• A načože si zase prišla, čože tu hľadáš?
• Idem na jahody, – odpovie Maruška.
• Ale veď v zime nerastú jahody, – vravel Sečeň.
• Veď ja viem, – vraví smutne Maruška, – ale sestra Holena aj macocha mi prikázali doniesť jahôd; a keď ich nedonesiem, zabijú ma. Pekne vás prosím, strýkovia, povedzte mi, kde ich nájdem?

Tu sa zdvihol Veľký Sečeň, popošiel k mesiačikovi, čo mu sedel naproti, dal mu kyjak do ruky a riekol:

• Bratku Červeň (Jún), sadni si nahor!

Mesiac Červeň sadol hore na kameň a zatočil kyjakom nad vatrou. Vatra vysoko vyšľahla; jej žiara za chvíľu sneh roztopila, zem sa zazelenala, stromy sa lístím obalili, vtáčiky začali vyspevovať, všelijaké kvety v lese rozkvitli a bolo leto. Pod bučkami bielych hviezdičiek akoby nasial, ale navidomoči sa tie biele hviezdičky menili na jahody, mihom zreli a zreli a kým sa Maruška nazdala, bolo ich, akoby krvi rozlial.

• Chytro zbieraj, Maruška, zbieraj! – rozkázal mesiačik Červeň. Natešená Maruška zbierala, kým nemala plnú zásteru jahôd. Potom sa pekne mesiačikom poďakovala a veselo sa domov ponáhľala.

Divila sa Holena, divila sa macocha, keď videli, že Maruška nesie naozaj domov plnú zásteru jahôd. Bežali jej otvoriť  – a vôňa jahôd hneď po celej chyži zavanula.

• Kdeže si ich nazbierala? – opýtala sa spurne Holena.
• Vysoko v hore, dosť ich tam rastie, – vravela Maruška.

Holena vzala jahody, najedla sa dosýta, i macocha sa najedla, ale Maruške nepovedali:

• Zober si aj ty!

Holena si zamaškrtila na jahodách a na tretí deň zachcelo sa jej červených jabĺčok.

• Choď, Maruša, do hory a dones mi červené jabĺčka! – rozkázala sestre.
• Jaj, bože môj, sestra milená, a kdeže by sa v zime jablká vzali? – vravela neborká Maruška.
• Ty švandra, ty griňa, čo mi ty budeš vravieť, keď ti ja niečo rozkážem?

Macocha chytila Marušku, vystrčila ju zo dverí a dvere za ňou mocne privrela. Dievča sa ponáhľalo horko plačúc do lesa. Snehu ležalo vysoko, nikde ani stopy. Ale dievča už neblúdilo, ponáhľalo sa rovno na vrch hory, kde veľká vatra horela a okolo nej dvanásť mesiačikov sedelo. Sedeli tam, sedeli, Veľký Sečeň sedel hore.

• Dobrí ľudia boží, dajte mi zohriať pri tej vatre, zima ma trasie, – prosila, keď pristúpila k ohňu.

Veľký Sečeň kývol hlavou a spýtal sa jej:

• A načože si sem prišla zase?
• Idem na červené jablká! – odpovedala Maruška.
• Zima je, v zime nerastú červené jablká, – odpovedal Veľký Sečeň.
• Veď ja viem, – odpovedala smutne Maruška, – ale sestra Holena a macocha mi prikázali, aby som doniesla z hory červených jabĺk. Keď ich  nedonesiem, zabijú ma. Pekne vás prosím, strýkovia, povedzte mi, kde ich mám hľadať?

Tu sa zdvihol Veľký Sečeň, popošiel k jednému zo starších mesiačikov, dal mu kyjak do ruky a riekol:

• Bratku Rujen (Október), sadni si nahor!

Mesiačik sadol na kameň, zatočil kyjakom nad vatrou. Vatra červeno vzbĺkla, sneh sa strácal, ale stromy sa neobaľovali lístím; jeden po druhom opadávali a chladný vetrík ich roznášal po zažltnutej pažiti, jeden sem, druhý ta. Nevidela už Maruška toľko všelijakého kvieťa. Po stráni kvitla turanka, červenali sa klinčeky, v dolinách jesienky, pod bukmi rástlo vysoké papradie a hustá zimozeleň. Maruška sa obzerala len po červených jablkách. Tu uvidí jabloň a na nej vysoko medzi konármi červené jablká.

• Chytro zbieraj, Maruška, chytro!- rozkázal mesiačik a Maruška hneď poslúchla, zobrala dve spadnuté jabĺčka, mesiačikom sa pekne poďakovala a veselo sa ponáhľala domov. Divila sa Holena, divila sa macocha, keď videli, že Maruška nesie domov jablká. Šli jej chytro otvoriť a Maruška im podala dve jablká.
• A kdeže si ich natrhala? – opýtala sa Holena.
• Vysoko v hore rastú a dosť ich tam ešte, – vravela Maruška.
• A potom prečo si ich viac nedoniesla? Či si ich zjedla po ceste? – osopila sa na ňu Holena.
• Jaj, sestra milená, nezjedla som ja ani kúsoček. Keď som najprv strom zatriasla, spadlo jedno, keď som potom zatriasla, spadlo druhé, a potom ste volali, aby som išla domov! – vravela Maruška.
• Bodaj ťa parom schytil, – zakliala Holena a chcela Marušku biť.

Maruška sa dala do horkého plaču, prosila pána boha, aby si ju radšej vzal k sebe a nedal ju zlej sestre a macoche biť. Ušla do kuchyne. Maškrtná Holena prestala zatiaľ kliať a pustila sa do jablka. Jabĺčko zdalo sa jej také sladké a dobré, že také ešte jakživ neokúsila. I macoche zachutilo. Zjedli obe, ale zachcelo sa im ešte viac.

• Mama, dajte mi kožúšok, idem ja sama do hory!- riekla Holena. -Tá švandra by nám ich zase po ceste zjedla. Veď ja nájdem to miesto a všetky pozráňam, čo by ma aj ako volali!

Darmo ju mať odhovárala. Holena vzala kožuštek, obrúsok na hlavu a pustila sa do hory. Matka stála na prahu a pozerala za Holenou. Snehu plno, nikde ani stopy; Holena blúdila, blúdila, ale maškrtnosť ju poháňala ďalej a ďalej. Tu zazrela obďaleč svetlo. Podá sa k nemu. Príde na samý vrch, kde veľká vatra horí, okolo na dvanástich kameňoch dvanásť mesiačikov sedí. Holena sa preľakne, ale sa spamätá, podíde bližšie k vatre, natiahne ruky a zohrieva sa. Nepýta sa mesiačikov že: Či smiem? – ani slovka neprevraví.

• Načo si prišla a čo tu hľadáš? – namrzeno sa jej opýtal Veľký Sečeň.
• Načože sa ma spytuješ, ty starý blázon, netreba ti vedieť, kde idem – odsekla spurne Holena, odvrátila sa od vatry a šla do hory.

Veľký Sečeň zmraštil čelo a kyjakom zatočil nad hlavou. V tej chvíli sa nebo zachmúrilo, vatra len nízko horela, sneh sa sypal hustý, akoby perinu rozsypal, po hore ľadový vietor podúval. Holena nevidí ani na krok pred seba, blúdi, blúdi, do závejov padá, údy jej slabnú, krahnú.

Neustajne sa sneh sype, ľadový vietor podúva. Holena kľaje Marušku i pána boha. Údy jej v teplom kožúšku mrznú.

       Čaká matka Holenu, vyzerá z oblôčika, vyzerá aj predo dvere, nemôže sa dcéry dočkať. Míňa sa hodina za hodinou, Holena neprichodí.

„Či jej tak jablká zachutili, že sa jej od nich nechce, či čo? Musím ja sama opáčiť, kde je!” pomyslela si naostatok macocha, vzala kožuštek, obrúsok na hlavu a podala sa za Holenou. Snehu plno, nikde ani stopy. Volala Holenu, nikto sa jej neozýval. Blúdila, blúdila dlho, dlho a sneh sa sypal, ľadový vietor po hore dul.

       Maruška navarila obed, nakŕmila kravičku, Holena, ani macocha neprichádzajú.

• A kdeže sa tak dlho zabávajú? – vraví Maruška, sadajúc ku praslici.

Už je plné vretienko, už sa v izbe zotmelo, a Holena a macocha sa nevracajú.

• Jaj, bože môj, či sa im len niečo neprihodilo? – trápi sa dobré dievča a úzkostlivo pozerá von okienkom.

Nebo sa trbliece, zem sa svieti – človeka nevidno. Smutno zatvára dvere. Čaká ráno s raňajkami, čaká s obedom, ale nedočká sa ani Holeny, ani macochy. Obe v hore zamrzli. Zostala dobrej Maruške chyžka i kravička i kúsok poľa a našiel sa i rúči mládenec a dobre sa im žilo v pokoji.