” Mal dvanásť rokov, keď v Nových Zámkoch (kde ho dva – tri roky vychovávali u starého otca) vystupoval MATESZ (Maďarské oblastné divadlo – pozn. prekladateľa) s rozprávkovou hrou a on sa cez prestávku predstavenia predral medzi hercov…
… Dnes je už viac ako 50 rokov na hereckej dráhe. A preto osloviť ho, na to nie je potrebná žiadna zvláštna príležitosť. Ak predsa, tak len vtedy, keď dostáva a nacvičuje nové úlohy či hrá v nejakej premiére.
Mátyás Dráfi zo svojho hereckého kapitálu rozdával/rozdáva nie iba veľkým scénovým úlohám, ale jeho meno je od roku 1959 veľmi úzko spojené predovšetkým s komárňanským divadlom. Dávnejšie to bol MATESZ, potom Jókaiho divadlo v Komárne… Práve v spomenutom roku 1959 sa dostal k divadlu MATESZ ako herec – absolvent.
Je to otázka vlastne zo zvyku, no v tvojom prípade predsa nie je možné ju obísť: Čo ťa nasmerovalo k herectvu?
V tú noc, keď som sa narodil, zomrel mi otec. Neskôr János Lőrincz, ktorý bol jedným zo zakladateľov prvého povojnového bratislavského ochotníckeho Divadelníckeho krúžku pani Déry, vzal si za ženu moju matku, a tým sa stal mojím oteckom. Jemu môžem ďakovať za to, že som už ako dieťa mohol nazrieť do divadelného sveta, veď z niekdajšieho Štátneho dedinského divadla napríklad Lili Rapkay, László Huber a ešte mnohí iní pomáhali v činnosti Divadelníckemu krúžku pani Déry. Bol som žiakom základnej školy, keď som sa na pár rokov dostal k svojmu starému otcovi do Nových Zámkov, lebo v tom čase sme žili v Bratislave u sestry mojej mamy v jednoizbovom byte siedmi.
Teda, vďaka tomu som si práve v Nových Zámkoch prvýkrát všimol autobus s nápisom MATESZ, tam sa so mnou prvýkrát rozprávali ako s „dospelým“ ozajstní herci. Navyše, v Nových Zámkoch som v septembri 1957 v časopise Hét čítal, že Mladé srdcia (Ifjú Szivek) vypisujú konkurz. Okamžite som chcel byť v Bratislave. Našťastie, naša rodina už mala vlastný byt, tak som sa mohol vrátiť do Základnej školy s vyučovacím jazykom maďarským na Zochovej ulici. Zároveň ma prijali do zboru Mladých sŕdc.
Keďže aj ja osobne som bol žiakom spomenutej školy, dobre si spomínam, že tvojím „mentorom“ sa stala Mária Havas, rodená Kowarik.
Ona bola viac než len triedna učiteľka. Cez vyučovanie nás namiesto bifľovania zobrala do galérie, kde nám vysvetľovala hru svetiel a tiene. V časoch, keď všetky školy neúprosne nacvičovali spartakiádu, ona v triede pustila hudbu Bedřicha Smetanu Moja vlasť, aby nám vysvetlila, o čom vlastne tá pieseň je…
Zároveň bola tou učiteľkou, ktorá napríklad našej učiteľke matematiky zdôrazňovala, že ja sa nemusím trápiť matematickými príkladmi, no skôr musím perfektne predniesť báseň A walesi bárdok od Jánosa Aranya. Maturoval som ako 17-ročný a ešte pred nástupom na vysokú školu som sa stal členom komárňanského divadla MATESZ.
To už bolo dávno a bolo to pekné! Dezső Keresztury napísal krásnu báseň, v ktorej hovorí o zhrnutí tvorby a života: „Je tu čas sumarizovania a mám sa za čím obzrieť. V návale období som žil a vykonal čo-to, ticho, potlesk, smog a lúč sa valili na mňa.“ Tieto slová by mohli byť aj slovami Mátyása Dráfiho. Aspoň podľa mňa. Pociťuješ bolesť, že aj pre teba nadišla chvíľa sumarizácie, čas zhrnutia?
Nie, nepociťujem. Veď v živote človeka sa vždy vyskytnú úseky – nie iba v sedemdesiatke, ale i skôr, keď musí sumarizovať. To bol zase taký bod, keď som zrekapituloval úspechy, neúspechy, smútky i radosti. Jednoducho, sedemdesiatka, to boli jedny z narodenín, faktom však je, že okrúhlejšie, než boli tie predchádzajúce.
Kedy si prišiel na to, že ako hercovi nestačí žiť iba vo vábení divadla, ale niečo treba aj vedieť?
Vtedy, keď som si ako vysokoškolák zahral určité úryvky v úlohe Lucifera v rámci spoločného predstavenia Divadelníckeho krúžku pani Déry a Literárneho krúžku Prameň. V tom čase ma prvýkrát zaujali a dodnes vo mne žijú Luciferove slová adresované Pánovi o ľuďoch, ktorí zničia našu planétu. Madáchove hlboké myšlienky ma inšpirovali k tomu, že v každodennom živote nie iba murári, stolári a iní, ale aj herci musia svoju prácu vykonávať čo najlepšie a najpoctivejšie.
V šesťdesiatych rokoch ste sa spolu s Violou Thirring, Sándorom Bekem, Gézom Galánom ako čerství absolventi s diplomom čoraz častejšie vracali ku komárňanskému divadlu. Do akej atmosféry ste sa tam dostali?
Bolo zaujímavé a dobré byť hercom. V tom období totiž bolo veľkou vecou, keď sa diela takzvaných pokrokových západných autorov u nás dostali do programu divadla. V tých rokoch bol riaditeľom István Krivosík a vždy vedel vybojovať, aby sme predviedli dve či tri takéto hry, ktoré vtedy vôbec neboli u nás samozrejmosťou.
Tešili ste sa zo vzájomných úspechov? Veď herec je predsa samoľúbym tvorom Boha…
Poviem úprimne, že sme sa tešili. Pomáhali sme jeden druhému, sledovali sme sa navzájom. Keď jedna skupina divadla odchádzala na predstavenie na východ krajiny, tá druhá, ktorá zostala doma, vyšla sa rozlúčiť s odchádzajúcou partiou. Aj sme si zakývali pred cestou. A keď sa skupinka vracala domov, vždy sme už netrpezlivo postávali pred divadlom, aby sme ju srdečne privítali. Samozrejme, aj v našom kolektíve sa našli ľudia rôznej povahy, no ctili sme si jeden druhého, snažili sme sa, aby ten druhý vždy čo najlepšie dopadol.
Si viac ako polstoročie v divadle a máš bohaté skúsenosti. Určite vieš odpovedať na otázku: Aké radosti skrýva takáto dlhotrvajúca herecká dráha?
Je to zaujímavá otázka. Hoci je divadlo umením uniknuvších momentov, na javisku musím mať pocit, že som bol schopný vytvoriť pre publikum niečo trvalé. Asi preto nepatrím medzi uspokojených hercov. Je niečo úplne iné veriť v hereckú dráhu a iné zasa uspokojiť sa s tým, čo je človek schopný predviesť. Mňa pri riešení každej novej úlohy vzrušuje a zaujíma to, ako by sa to dalo spraviť ešte lepšie.
Péter Miklósi
(Új Szó, 15. 1. 2013)
Spracoval a preložil: Béla Susla